jpthunder

     Nakúpené sme už mali a hlad pomaly začal trápiť aj mňa.
Jusuf sa pobral domov a keďže sa mi zdalo byť ešte priskoro na návševu Cvokyho, tiež som sa išiel domov najesť a cestou som premýšľal, ako oznámiť rodičom náš plán.
V chladničke som našiel dáke zvyšky nedelňajšieho obeda. Mamka vždy navarí trochu viac, lebo podľa nej by sa na jedle šetriť nemalo. Nikto by nemal zostať nikdy hladný!
V tej chvíli som jej bol za tento názor veľmi vďačný, aspoň som nemusel dlho rozmýšľať, čo budem jesť.
"Ďakujem pekne" povedal by som, keby bolo komu, lenže mamka bola ešte v práci a tak som sa len mlčky pobral do izby. Sýty žalúdok ma neovládateľne ťahal k zemi. "Musím sa trochu natiahnuť!" - bola asi posledná suvislá myšlienka, ktorá mi preletela hlavou predtým, ako som zadriemal rozvalený na svojej postely.

- A ty si doma? - zobudil ma mamkyn hlas, keď nakukla do mojej izby po návrate zo školy.
Mamka je učiteľka na základnej škole a domov väčšinou prichádza unavená a zmorená výmyslami žiakov a nekonečným úsilím, natĺcť aspoň niečo užitočné do rozjašených a nepozorných hláv.
- Mhm, áno... Asi som zaspal. - odpovedal som. Snažil som sa zaostriť na okolitý svet a vybaviť si, ako som sa vlastne dostal do tejto polohy a na toto miesto. Matne sa mi začínalo rysovať v hlave, že som prišiel domov, najedol som sa a... No jasné!
- Koľko je hodín? - vyskočil som z postele, keď som pri prebúdzaní dospel k zisteniu, že sa vonku pomaly stmieva.
- Sedem preč... Prišla som domov niečo po pól siedmej, ale nevedela som, že si doma. Ani babka ťa vraj ešte dnes nevidela...
- No pekne! Sakra! Dlho si dnes bola v práci...
- Mali sme dnes schôdzu. Písali sa vstupné previerky... Veď vieš...
- Áno, jasné... Decká boli iste nadšené. - snažil somsa vtipkovať ospalým hlasom.
- Iste... To si vieš predstaviť! - zasmiala sa mamka.
- Otec už je doma? - vyzvedal som.
- Áno, ale ešte spí... Mala by som ho už zobudiť, len mu ešte spravím kávu.
Mamka s povzdychom unavene odkráčala do kuchyne.
"Hmm... Asi nebudú nadšení z nášho nápadu..." - pomyslel som si.
Ale keďže otec ešte nevstal a ja som mal byť už dávno u Cvokyho, rozhodol som sa, že im naše plány predostriem až po návrate domov.
- Idem ešte von. Musím ísť za Cvokym... - zakričal som pri odchode a nečakajúc na odpoveď som za sebou zavrel dvere.

     Cvoky nebol doma. Vraj si len pred chvíľou niekam vybehol, ale mal sa čoskoro vrátiť. Jeho mama mi navrhla, aby som ho počkal v jeho izbe, aj keď je tam vraj strašný neporiadok. Veľmi rád som súhlasil, vyzul som sa a začal som si prezerať, čo nového nájdem v Cvokyho izbe.
Hneď som si všimol spacák a ešus na jeho postely. "Aha! To už bude asi pre mňa." - konštatoval som v myšlienkach spokojne. Pri pokračovaní prehliadky izby som sa len utvrdil v názore, že naše mamy používajú úplne iný výkladový slovník pre výraz "strašný neporiadok", ako my. Izba bola vcelku štýlová, nápadito zdobená a aj keď sa v nej našlo kopec vecí, ktoré by sa smelo dali označiť, ako "len tak pohodené", strašným neporiadkom by som to rozhodne nenazval.
- Bratranca máš už v izbe. - začul som hlas Cvokyho mamy a rýchle kroky na chodbe oznamovali, že prichádza Cvoky.

- Nazdar! Bol som len za jedným chalanom, pre svoju kazetu Sisters Of Mercy. Našiel si si spacák?
- Našiel. - prikývol som.
- Varič a pevný lieh som ti zbalil do ešusu.
- Paráda! Ďakujem ti pekne. Aj Maco nám dal nejaký lieh, čo našiel v šuflíku svojho brata.
- Ten, čo mám ja, mi asi trochu navlhol. Potom si ho niekde vysušte, aby vám nepraskal pod ešusom jak kurva.
- OK, dáme ho na slnko, keď budeme čakať na stopa. A dva balíčky sme si aj my už dokúpili.
- Čo na to vaši, že zas ideš preč? - uškŕňal sa Cvoky.
- Ešte som im to nestihol oznámiť. Uvidíme... - odppovedal som.
- Mňo, dobre to máte vymyslené, to je pravda! - pokračoval ešte stále s úsmevom Cvoky.
- Hmm... Viem, je to trochu narýchlo, ale inak sa to nedalo.
- Vy ste magory! Cestu treba naplánovať a nie takto... Pasy máte platné?
Cvokyho otázka ma trochu zaskočila. Bolo mi jasné, že pasy sme si mali skontrolovať, ako prvé, no nejak sme na tento dôležitý detajl, pri našej horúčkovitej príprave, zabudli.
- Ste vy ale pekní kokoti! - smial sa už nahlas Cvoky. - Bez pasu sa asi ďaleko nedostanete!
Bolo mi jasné, že má pravdu a mozog mi zrazu zaliala horúčava a zlosť.
- No lebo ten debil mi dnes oznámil, že on si myslí, že by sme mali vyraziť už zajtra. - snažil som sa hodiť vinu na Jusufa.
Cvoky sa len smial a viditeľne sa dobre bavil na mojej snahe nájsť si vhodnú výhovorku.
- Kurva! Nesmiem zabudnúť kuknúť ten pas! Dúfam, že ten dement ho má v poriadku!
- Chlapci, chlapci... Nemali by ste toľko fetovať, lebo už vám načisto začína jebať v gebuly. - krútil hlavou Cvoky, pokúšajúc sa o vážny výraz tváre.
- Kurva! ...že jak sme na to mohli zabudnúť? Pas! Piči!
Cvoky sa opäť rozosmial. Cítil som sa ako blbec. Veď som aj mal prečo...

- Volá ti ten kamarát! Ten Maco, či ako sa volá... - prišla do izby oznámiť Cvokymu jeho mama.
- Dobre, idem...
Cvoky prešiel na chodbu, ku vchodovým dverám, kde mali telefón.
Ja som sa zatiaľ usadil na jeho postely a ďalej som v duchu sypal všakovaké nadávky na Jusufovu hlavu. A aj na tú svoju..
- Maco sa pýta, že kde v riti si. Vraj tam uňho Jusuf už panikári, že si si to nakoniec s tou cestou rozmyslel. Vravel, že si tam už mal dávno byť! - oznámil mi po návrate do izby Cvoky.
- Len nech panikári ten debil! Som zvedavý, ako sa zatvári, až sa ho spýtam na pas!
- Ja som už Macovi povedal, nech sa toho kokota spýta. Utekal hneď domov, ale že sa o chvíľu vráti k Macovi. Ty tam máš ísť tiež.
- Pôjdeš aj ty? - spýtal som sa.
- Nemám chuť zasa kukať na Macov ksycht! Stačili mi tie dva týždne! Radšej si pustím Sisters a budem si dokočovať svoju maľbu na stene. Dobrá haluz, nie? Všimol si si?
- Jasné, trochu som sa tu porozhliadol, kým som ťa čakal.
- Sem chcem ešte dačo domaľovať. - ukázal Cvoky na stenu. - Len ešte neviem čo...
- Mmmmm... je to fakt dobré... Takže nejdeš?
- Radšej nie. Musím si od Maca na istý čas oddýchnuť.

     Keď som prišiel k Macovi, Jusuf tam ešte nebol.
- Vy ste dobré hovadá! - privítal ma Maco. - Poď do izby, matka zas robí bordel!
- Nie mamiii, veď som ti vravel, že to neni Richard! A daj mi už pokoj!
Zavreli sme sa do izby.
- Ponúkol by som ti čaj, ale teraz sa mi nechce ísť do kuchyne... Keď chceš, daj si z môjho. Je fakt výborný! V poslednej dobe som sa namotal na mätu piepornú... a hlavne tam musí byť veľa cukru!
- Nie, vieš, že ja tie tvoje bylinky nemusím. - odmietol som.
- Lebo vy hovada neviete, čo je dobré! - zatváril sa Maco trochu urazene a odpil si zo svojho póllitrováho pohára.
- Som zvedavý, či ten debil má platný pas! - povedal som sadajúc si na koberec pod oknom.
- Chichiiii... - zakvíkal Maco a rozžiarila sa mu tvár.
- Ste totálne hovadá! - dodal.
- Ani nehovor! Myslel som, že ma jebne, keď Cvoky spomenul ten skurvený pas!
- Chichiiii... - kvíkal Maco do pohára, pričom sa z neho snažil napiť.
Ozvalo sa hlasné zaklopanie na dvere a potom tlmený hlas Macovej mamy:
- Ludevíku! Slyšíš mně...? Ludevíku! Otvor! Je tady Josef!
Maco vstal z postele, kde sa dovtedy s pohárom v ruke váľal, opatrne pootvoril dvere a cez škáru vykukol von.
- Poď ďalej, ty hovado! Chichiiii... No čo? Máš pas?
- Čo kvíkaš ty buzerant! Jasné, že mám!
- A je platný? - spýtal som sa nedočkavo.
- Čo vám jebe? Zas tu fetujete? Jasné, že je platný!
- "Jasnéééé že je platnýýýý...!" - zopakoval som posmešne a zároveň trochu podráždene.
- Ale keby Cvokyho nenapadlo spýtať sa na pas, možno by nás vrátili od hraníc, ty kretén!
- Veď ti vravím, že pas mám v poriadku! A či je platný, predsa nezáleží na tom, či si naňho kokot Cvoky spomenie! - zamudroval Jusuf.
- Ty si fakt magor! - mávol som rukou.
- No dobre chalani. Teraz by ste si mohli odniesť svoje igelitky s nákupom domov a potom by sme mohli pokračovať pri pive v krčme. - ukončil náš rozhovor Maco.